Virtuálne sledovanie prípadu Stredo-východnej Europy
Žijeme v dedine, ktorá má okolo 1800 obyvateľov, kde v posledných desiatych rokoch sa všetko zmenilo, a tak sa mi zdá, že všetci na nás zabudli – rozpráva o svojej dedine Ujo Bálint.
Avšak voľakedy sme lepšie časy prežívali...Voľakedy dávno, ešte v 40-tych rokoch tu pôsobila Lesohospodárska Spoločnosť, kde žijúci tu gazdovia spoločne vybavovali záležitosti lesov, vysádzanie, výrub a predaj. Mi sme mali ešte šťastie, lebo les je ešte tu – v iných miestach nie je iná možnosť, tam sú len pozemky. U nás sa dalo privyrobiť ku príjmom z poľnohospodárstva pálením vápna, uhlia a spracovaním dreva.
A potom prišli sovieti, zobrali lesy, polia, založili družstvá kolchozného typu, s oddeleniami rastlinnej výroby, živočíšnej výroby a lesného hospodárstva.
Staré známosti zmizly, zmizlo aj obchodovanie v okolí. Zo samostatného gazdu sa každý stal zamestnancom. Nebolo to ľachké, ale sme si zvykli, čo iné sme mohli robiť ? Pravda, že vtedy každý mal prácu a príjem, nie tak, ako teraz. Bol aj nejaký rozvoj, v 70 – tych rokoch doviedli sem železnicu kvôli ťažbe dreva, povstala nábytkáren, postavili nové panelákové sídlisko, štátne byty, ešte aj väznicu sem postavili. Zo začiatku sa dedina búrila, nikto sa netešil z toho, že sem prišli, ale potom sme si zvykli. To tiež bola príležitosť práce pre nikoľkých miestnych občanov – prať, variť, upratovať, odtiaľto chodili tam ľudia.
Teraz už znova môžeme byť pánmi samým sebe…! Len to je chyba, že ľudia si zvykli na to, že im rozkazujú. A teraz bolo by treba znovu …Rozhodovať! A túto celú zbankrutovanú masu zobrať si na krk ? Lebo tu sa všetko skončilo. Družstvo zbankrutovalo, ľudí pustili s vetrom. Dostali sme späť pozemky, lesy, ale načo? Nedá sa sedliactvo už zobudiť. Jeden môj známi povedal: „Brat môj, koho raz položia do truhly, ťažko bude z neho bežec na pretekoch!” Aj mal pravdu. Noví majitelia nehajú zem úhorom ležať, nech tam rastie zelina – a to nikoho nebolí? Ani vtedy, ked pol krajiny má alergiu? Koľko stojí ich liečenie?
Mladí už nevedia čo to je poľnohospodárstvo, les. Nie sú stroje, nie sú peniaze, nikto sa nevyzná na nových technologiách, nie sú kontakty na trhu. Starý systém výkupu sa skončil – každý nech si radí ako vie ! Aj obchodovanie štát zničil. Všetko chcel pre seba. A teraz ho vracia, lebo prišiel nato, že sa to podarilo zle. Problémy prenechá, a dane si vymeria. Tak nám bachli po mechu danami, že sa nám len tak krúti v hlave …!
Na železničnej stanicy ešte hrdo stojí nápis: východ do dediny ! Teraz to pravda nikto odtiaľ neide, posledného cestujúcého sme videli v 1995 - om. Vtom čase zavreli železnicu, všetkým zamestnancom dali výpoved. Všetko tu ide namizer. Na rieke sa zapadol most, potom od niekoľkých mesiacov to je len tak, nikto to neopraví , každý čaká na druhého…
Aj tým viacerí závidia, koho autobusom vozia rano do okolitých shopping centerov pracovať. „ Nesú nás, ako Kinte – Kuntu ! ” – hovorila jedna zo žien. Tak ako toho otroka z mydlovej opery, viete …? V 80 km-om okruhu pozbierajú ľudí za hľadovkovú mzdu ! Práve bez výnimky všetci pracujú za minimálnú mzdu, z čoho ako všetci vieme, sa v tejto drahote nedá vyžiť. A zato denne 10 hodín sú daleko od svoich rodín, detí! A tam ich silno držia v disciplíne ! Každú hodinu majú 5 minút prestávky, čas na obed majú 20 minút. Ten, kto si popustí, toho najprv napomenú, druhý krát potrestajú a tretí krát mu vydajú cestu. Vôbec sa neodvážia hučať ! Vtedy by stratili robotu. Z našej dediny 41 ľudí chodí na takúto prácu.
Ešte tých niekoľko žien vychádza na tom najlepšie, ktoré chodia upratovať do mesta do súkromných domov, ku bohatým. Slúžia, ako voľakedy slúžky, ale im aspon poriadne zaplatia, pravda je tiež, že načierno, dôchodkové a zdravotícke poistné nikto za nich nezaplatí.
To je zaujímavé, že bola by potrebná príležitosť práce, ale človeka nájsť, ktorý by chcel pracovať práve nevidieť – viacerí radšej pijú v krčme ... A v dedine nie je ani jeden obuvník, ani holič či kaderník, aj v obchode možno dostať len najpotrebnejšie veci, za všetkým treba cestovať... Na a doprava ! Drahá a na dodatok je málo liniek. Pravda, že voľakedy ani toľkoto nebolo, ale sa zmenili nároky.
S cigánmi je tiež čoraz to viac a viac problémov, napriek tomu, že tu žijú už od stáročí, v socialistickom systéme ešte všetci pracovali. A teraz nedostanú prácu. Cigánov vo všeobecnosti nikto nechce zamestnávať, ani miestni podnikatelia. A mladež nepusťajú na zábavy...Je nesporné, že narástla priestupnosť, ale zato sa nedá obvinovať len ich, lebo predsa väčšina je aj u nich poriadna, aj ked chudobná... Neviem čo s nimi takto bude ...?
Bezrobotní sa ponevierajú okolo činžiakov, alebo stoja v rade za podporou pred úradom starosty. Niektorí z nich zato celkom dobre vyžijú, najde sa aj taký, ktorý spolu s nami chodí do niektorého zo štátov EU na sezonnu prácu, obchoduje so zahraničnými používanými autami. Ale tí, ktorí nemajú prácu, niekedy ani účet za svetlo nevedia zaplatiť. Už v našej dedine bolo aj vysťahovanie – takúto hanbu…!
Aj to je problém, že sa dedina rozpadá na časti, voľakedy sa držala spolu – každý pomáhal druhému, kde vedel, a ľudia sa navzájom vážili a ctili. Teraz znova materiálne postavenie klasifikuje ľudí. Veľmi závistlivími sa stali ľudia na seba. Ani sa neoplatí ísť na schôdzu dediny, tam tiež je len hádka a hádka. Teraz všetci chcú zachrániť topiacú sa lod. Sú tu dva tábory, tie bojujú proti sebe – a im je všetko jedno, aká téma je na poriadku, hlavné je to, aby druhý nemal pravdu. Akoby sme nežili v tej istej dedine, akoby sme nemali také isté záujmy ! Každý chce byť šéfom, chce vytlačiť druhého, a dedinou sa nezaoberá ani jeden.
Boli by tu hodní ľudia, a to nie len jeden, aj lesník sa snaží pozbierať národ dohromady... Aj starosta sa snaží, boli by tu aj viacerí... Ale oni sú na tom tak, že prečo práve ja ? Ved kto mi vynahradí moje stratené večery ? Ešte viac budú šeptať, že a ten zase načo sa tak hemží ? Lebo taký je národ, že okríknu toho kto sa odlišuje niečím...nech sa neodlišuje ! Je tu niekoľko sikovných ľudí, celkom dobre prosperuje ich podnikanie – a každy si na tom láme hlavu, že odkial oni berú peniaze, ale žeby si sami išli zarobiť a takisto pracovali, to už nie ! A ked voľakto robí voľačo, v prospech spoločnosti, ten zas začína iných ponižovať, lebo oni nič nerobia?
Sú zato ešte niekoľkí ľudia v dedine, ktorí sú ochotní v každej spoločenskej praci niečo urobiť, ale pozostalá časť obyveteľstva sa vo všeobecnosti im len pasívne prizerá. Nikto sa nechce stretávať, robiť nejaké spolky. Pravda nie je tu ani jedno kulturálne miesto, kde by sa dalo stretnúť. Kultúrny dom rada predala jednému podnikateľovi, teraz v krčme robia schôde dediny. Možno by sa dalo aj v škole, ale tam poobede nie je kúrenie. Šetria z kurivom.
Ešte to je šťastie, že hasičský spolok vybral nového veliteľa, ten potom naozaj vzal do ruky všetky záležitosti. Renovovali hasiascu zbrojnicu, opravili požiarnické auto. Každý júl organizujú veľké slávnosti, s tombolou, to sa už prijalo ako tradícia tu v dedine.
Mladí nie veľmi majú inú možnosť zábavy, len diskotéka. Tá sa tiež koná v krčme. Nemajú pred sebou žiadnu miestnu perspektívu. Do takejto situacie vyrastú – alebo si zvyknú, alebo utieknu, odídu do voľaktorého mesta sa učiť, alebo pracovať. Lebo tu na mieste len malí školáci sa môžu učiť, vo veľmi skromných podmienkach. Škola je na brehu rieky, celkom sa prevlhčili múry, skoro životu nebezpečne. No ale nie sú peniaze na jej opravu. Od kedy budú deti stredoškolákmi, prídu domov len jesť a spať, alebo ani tak, len na koniec týždna, a ked dorastú, odsťahujú sa. A ich rodičia tu zostanú, starí, samotní, nikto sa o nich nepostará.
A predsa pekná je tá naša dedina – žijeme medzi horami, lesmi, v doline na brehu rieky pasie ten, kto má znovu kravičku. V zime nás sneh odreže od sveta. Najbližšie mesto je na 40 km-ov, tam musíme zacestovať za všetkým, aj k lekárovi. V zime tu všetci sami od seba vyzdravejú.
Toľko spomínajú aj turistiku, ale kto by sem prišiel. Nie veľa je tu čo pozerať, dedina nie je ani tak čistá ako voľakedy. Cesty, domy sú zanedbané, špinavé... Pravda, je tu jeden kaštieľ – zrúcanina , ten by sa mohol dať do poriadku, a tam prijímať hostí, no ale kto má na to peniaze ? Zato je jeden človek, ktorý prenajíma svoj dom platiacim hosťom. Na voľajakom konkurse alebo na čom vyhral peniaze, z toho ho obnovil. Len tak mu dali veľký kopec penazí, zadarmo. Kto rozumie tento dnešný svet ? Tu niečo nie je v poriadku.
Náš osud nikoho nezaujíma. Nikto sa nás nič nepýta, nič nám ani nehovorí. Mi sme sa už s tým zmierili, ale čo bude s našimi deťmi, vnukmi ?
No dobre, zato koleso sa krúti, ide. Čo by bolo, keby všetko išlo tak dobre ? Tak potom na čom by sa národ pohoršoval…? |